Ludvík Vaculík - Hlavní stránka Ludvik Vaculik
* 23.7.1926     † 6.6.2015
PROZAIK, FEJETONISTA a PUBLICISTA
 

Sborník k 85. narozeninám / Agneša Kalinová


  Domů

 -> Životopis
 -> Sborník k 50. narozeninám
 -> Články k 80. narozeninám
 OBNOVIT Sborník k 85. narozeninám
  • Ivan Kadlečík
  • Markéta Goetzova-Stankiewicz
  • Václav Cílek
  • Ota Filip
  • Jaroslava Jiskrová
  • Martina McLenehanová
  • Jaroslav Kos
  • Jiří Gruša
  • Petr Hrudka
  • Ivan Klíma
  • Matěj Matela
  • Vilém Prečan
  • Jindřich Dvořák
  • Jiřina Šiklová
  • Eva Tomková
  • Václav Vacek
  • Jan Šimsa
  • Michr
  • MKMK
  • Petr Vavruch
  • Hana Kolářová
  • Miroslav Heindl
  • Agneša Kalinová
  • Milan Schulz
  • Renata Kalenská
  • A.J. Liehm
  • Eva Šerá
  • Petr Burda
  • Matthias Franz
  • Tomáš Vostřák
  •  -> Články na rozloučenou
     -> Tvorba
     -> Edice Petlice
     -> Charta 77
     -> Lidové noviny
     -> Literární noviny
     -> Časopis Obsah
     -> Fejetony
     -> Vydáno v zahraničí
     -> Bibliografie
     -> Rozhovory
     -> StB
     -> Další texty
     -> Video
     -> Fotografie
     -> Vystavy
     -> Prameny
     -> Odkazy
     -> O webu

    Agneša Kalinová

    AKO MI LUDVIK PORADIL A POMOHOL

    Najkrajšie spomienky mám na Ludvíka z najhorších čias a to je už dávno. Možno si na tie príhody sám spomína len nejasne – ak vôbec.

    Ta prvá je z jesene, asi už z konca novembra 1968. Kultúrny život nevychádzal od septembra, stal sa prvou obeťou husákovskej normalizácie. Nechceli sme to ešte brať na vedomie. Naše vydavateľstvo zažiadalo o novú registráciu pod názvom Literárny život a my, celá redakcia aj s práve menovaným šéfredaktorom nevychádzajúceho týždenníka Dominikom Tatarkom, sme sa dennodenne schádzali v redakčných miestnostiach na Štúrovej ulici. Dnes tam máme pamätnú tabuľu, ktorej polovicu už odstránili, vtedy sme tam chodili len tak, - « čakať na Godota », ktorý pochopiteľne nechodil.

    Namiesto neho sa tam jedného dňa objavil Ludvík a ešte dvaja z redakcie Literáriek, čiže Listov (s hanbou sa priznám, že si už nepamätám, ktorí to boli ). Listy totiž ešte v Prahe normálne vychádzali. Nebola to len priateľská či kondolenčná návšteva, naopak: prišli s konkrétnou ponukou venovať nám špeciálne číslo svojich novín, ak im dodáme do dvoch týždňov materiál. Hneď na mieste sme to dohodli aj s rámcovým obsahom – veď sme zhruba vedeli, čo chceme povedať…

    A prečo si z toho stretnutia tak presne pamätám akurát Ludvíka? Veru nielen pre jeho slávu z tribúny IV. spisovateľského zjazdu pred poldruha rokom , ani preto, že sa mi páčila jeho Sekyra. Videlo sa mi, že celú akciu vymyslel a inicioval práve on a že to robí z bytostného záujmu o Slovensko a o našu situáciu. No a ešte mi len tak, v reči daroval heslo na mojich budúcich desať neľahkých rokov. « Prosím vás, n e p ř e d p o s í r e j m e  s e !» prehodil na čiusi námietku proti akejsi téme v plánovanom pražskom čísle Kultúrneho života. Akcia sa, mimochodom, vydarila: naše noviny skutočne naposledy vyšli v Prahe s dátumom 5. decembra 1968, pod spoločnou hlavičkou s Listami.

    Spomínam si ešte ako Ludvík s Milanom Šimečkom o pár rokov neskôr na našej jurskej chate vyspevoval veselé i smutné, moravské i ruské piesne a môj muž nás zabával príhodami z ročného rekreačného pobytu v bratislavskom Justičáku a v ilavskej pevnosti. Pamätám sa na napínavé skrývačky pred eštebákmi pri ďalšej Ludvíkovej návšteve v Bratislave. Vtedy tu totiž chcel postretať čo najviac ľudí zo svetlej i zo šedej zóny, ktorí by mu mohli posielať fejtóny či dokonca mali niečo do Edice Petlice. Vlastne znova prejavil s nami solidaritu, pokúšal sa prebudiť zakríknutých, predpo…ých.

    Neviem, prečo to všetko rozprávam takto po novinársky v tretej osobe. Chcem ti, Ludvík, hlavne povedať – aj keď takéto reči asi nemáš rád –, že si mi bol v tých chmúrnych sedemdesiatych rokoch vždy vzpruhou, povzbudením, príkladom, že som bola šťastná, že existuješ a že robiš všetko to, čo tak zázračne zvládaš a organizuješ. A pritom sám tak krásne píšeš. Takže nešlo len o to jedno slovo, o to nepředposírání, za čo som ti dodnes vďačná .

    Preto: mnogaja ljeta, milý Ludvík, a teš sa zo života, aj keď ťa všeličo naokolo otravuje!

    To ti prajem aj menom dcéry Julky, ktorá ťa obdivovala hádam ešte viac ako ja,
    Agneša


    nahoru
    WebarchivJsme na Facebooku
    100% obsahu spravováno systémem iRES.